
Biela žiara osvetlila staré domy. Medzi číslom 11 a 13 stál dom číslo 12, no ten obyčajný ľudia nevideli. Žiadna chyba v číslovaní domov, ale jednoducho utajený starý dom pred muklami. To boli ľudia, ktorý nemajú čarodejnícku moc a tak samozrejme na to ani neverili. Preto nevideli veci, ktoré normálny čarodejník vidí.
Blýskalo sa čoraz viac. Staré, s farbou ošúchané okenice plieskali o steny domu a znova ho osvetlilo biele svetlo. Odhalilo veľkú časť ošúchanej steny domu, kde chýbala omietka. Túto noc sa blýskalo veľmi silno, vonku bola zima a silno pršalo.
V dome číslo 12 sa svietilo. Vnútri bolo teplúčko a útulne. Bolo vidno, že je o dom dobre postarané. Pri vchode cez čierne drevené dvere padol pohľad hneď na čudný stojan na dáždniky, ktorý pripomínal nohu trolla a človek by bol aj odprisahal, že na ten motív aj bola vyrobená. Na konci chodby po ľavej strane bolo schodisko, ktoré viedlo na zvyšné poschodia. Pred schodiskom bola ďalšia chodba doľava, ktorá viedla do veľkej priestrannej kuchyne, s dlhým stolom a s používanou kuchynskou linkou. Po stenách boli obrazy krásne lahodne vyzerajúcich jedál a pri stene sa vynímal krásny krb, v ktorom veselo pukotal nedávno založený oheň. V chodbe cestou do kuchyne boli po ľavej strane staré ošarpané dvere, ktoré viedli do prázdnej izby. Steny boli pestré, zdobené kvetmi na zelenom podklade, no až keď sa človek sústredil zistil, že na stene sú tváre a pod nimi ich mená. Sem tam boli na stene vypálené miesta. Bol to rodokmeň celej rodiny Blackovcov. Dom teda pravdepodobne patril celej generácii Blackovcov. Zradcov krvi pravdepodobne vypaľovali z rodokmeňa dávny predkovia Blackovcov, ktorý žili v dome v minulosti.
Na konci hlavnej chodby na prízemí bol starý salón. Starý nábytok bol ošúchaný, ale ešte stále z neho bol dojem majetnosti. Steny boli vytapetované svetlými tapetami a zárubne dverí lemovali saténové červené závesy. Bola to príjemná miestnosť na oddych a trávenie voľného času. V izbe bolo neuveriteľne veľa svietnikov a olejových lámp. Vzadu v miestnosti bol starý gobelín a samé skrinky plné veci s erbom Blackovcov alebo Salazara Slizolina. Po stenách boli obrovské obrazy predkov Blackovcov a v každom kúte boli v črepníkoch zaujímavé kvetiny. V jednom črepníku dokonca niečo pískalo a hýbalo sa to do čudného uhla. Pravdepodobne to bolo niečo zmiešané z rastlín, ktoré by sa nikdy nemali sadiť dokopy.
Po izbe sa prechádzal pán v smaragdovom habite. Na krku mu visela retiazka, ktorá viedla do náprsného vrecka, v ktorom určite boli vreckové hodinky zdedené po jeho otcovi. Bolo vidno, že patrí medzi tie bohatšie vrstvy a mal aj taký výraz tváre. Vyzeral pomerne mlado na to, že mal 32 rokov. Na tmavej tvári sa mu zračila sem tam aj nejaká vráska. Orion Black bol mimoriadne sympatický muž, ktorého by si rada ulovila, ktorákoľvek mladá čarodejnica. Mal tmavo hnedé kučeravé vlasy, krásne priesvitné modré oči ako to najčírejšie more a keď sa usmial ukázali sa rovné krásne zuby, ktoré vytvorili mimoriadne milý úsmev. Bol to pevný muž s dobrou postavou a krásnou chôdzou.
Prechádzal sa po salóne sem a tam, pohrávajúc sa s vreckovými hodinkami. Niekedy sa zastavil pri okne a zadíval sa na aj tak prázdnu ulicu.
Walburga Blacková sa vyvaľovala na luxusnej pohovke.
"Ako keby nás dokázali objaviť," rozčuľovala sa pani Blacková. Každý večer si našla čas aby si prečítala muklovské noviny, aby vedela okomentovať ich hlúposť. V novinách sa často písalo aj o ľuďoch, ktorí sa snažia objaviť informácie o tom, že nie sú sami na svete. Walburga sa vždy len zasmeje a potom noviny odhodí.
Bola to mimoriadne dominantná žena, ktorá vždy mala pravdu. Nikto sa jej neopovažoval odporovať voči jej rozhodnutiam a slovám. V tmavo červených šatách chodila najradšej, a keď jej bolo chladno prikryla sa čiernym saténovým plášťom Tmavé hnedé oči zdedila po svojej matke a bolo vidno, že je hrdá na svoju čistú čarodejnícku krv, keďže mala na krku prívesok známy ako "Prívesok čistokrvnosti". Bolo ich len veľmi málo a aj tých zopár vlastnili len veľmi dôležité čarodejnícke rodiny. Čiernovlasá, prísne vyzerajúca žena sa nezaujímala o nič inšie ako o čistú krv a svoje tehotenstvo. Bola v poslednom mesiaci tehotenstva, na ktoré sa neustále sťažovala napriek tomu, že očakávaného potomka s Orionom vždy chceli. No " na nešťastie " ako vždy ona vravela sa im pošťastili dvojičky a tak si krátila dni ležaním na pohovke v salóne alebo rozčuľovaním sa nad muklovským zmýšľaním.
"Zlatko? Môžeš mi prosím ťa priniesť ohnivú whisky?" poprosila manžela. "Som smädná."
" Miláčik, nemala by si piť. Vieš, že to môže deťom ublížiť." vysvetlil starostlivo a pohladil ju po vlasoch.
" To že čakám dvojičky ma vie neuveriteľne unaviť." stále sa pohoršovala, "už aby boli na svete lebo ma príliš obmedzujú." ľahostajne odvrkla.
Manžel ju pustil a nechápavo na ňu pozrel. Dlho jej venoval pohľad plný odporu voči tým vetám, ktoré práve vyslovila.
" Keacher!" zvolal smerom von zo salóna a ozvalo sa šuchtanie. Do izby vošiel malý veľmi ušatý tvor. Na sebe mal niečo podobné utierke na utieranie riadu a nohy mal bosé. Mal úzke štrbinky na tvári, v ktorých boli skované modré oči, mal starú ošúchanú pokožku a na tvári veľký špicatý nos.
Bol to domáci škriatok a s milým výrazom na tvári sa pozrel na svojich pánov.
"Áno pán môj?" opýtal sa verne Kreacher a uklonil sa hlboko k zemi, až sa mu nos a uši dotkli zeme.
"Dones Walburge tekvicový džús a pohni si!" rozkázal škriatkovi, ktorý sa okamžite odšuchtal do kuchyne.
Pán Black si sadol do kresla, prekrížil nohy a pohrával sa s hodinkami. Walburga ležala a trpezlivo čakala kedy sa škriatok vráti aj s tekvicovým džúsom. O chvíľu sa došuchtal Kreacher s podnosom v ruke, na ktorom bolo pripravené osvieženie pre jeho pani.
Pani Blacková si škriatka takmer ani nevšimla. Zobrala si z podnosu osvieženie a uvelebila sa na pohovke.
"Môžeš odísť Kreacher!" rozkázala napokon škriatkovi, ktorý sa zase nebezpečne uklonil a opustil salón.
,,Accio Mágia sveta" zvolala Walburga, kniha k nej priletela rovnou trasou a ona sa zahĺbila do deja.
Orion sa postavil a zase sa netrpezlivo a znepokojene prechádzal po salóne, tento krát s hodinkami na mieste a
s rukami vo vačkoch. Premýšľal až ho začala bolieť hlava. Žeby nemala rada svoje vlastné deti? Pýtal sa sám seba. Nedalo mu to pokoj, veď vždy túžila po potomkoch.
Obrátil hlavu k svojej vyčerpanej žene na starej pohovke a venoval jej dlhý nechápavý pohľad.
"Ako chceš aby sa deti volali?" s úsmevom sa jej opýtal, akoby zabudol čo hovorila pred chvíľou, podišiel k nej a chytil ju za hebkú ruku.
Walburga odložila knihu a pozrela sa na muža. Venovala mu pohľad, pričom bolo vidno, že premýšľa čo mu odpovie.
Vonku zúrila búrka a dážď šľahal do studených kamenných stien. Blýskalo sa. Hrmelo. Keby pán Black nepodišiel k žene, horko-ťažko by rozumel čo odpovedala. Tak silno vonku zúrila búrka.
" Mená?" pobavene povedala
" ak bude jeden z nich chlapec, bude sa volať Regulus." Nadšeným výrazom povedala a vyzerala akoby bola hrdá, že vymyslela také meno.
"A to druhé mi je jedno. Nikto nechcel aby sa pošťastili dvojičky." ľahostajne dodala a sledovala ako bude reagovať jej muž.
Pán Black ju náhle pustil, prudko sa postavil a oprel sa o starý čierny klavír, ktorý tam stál už dlhé roky a zdobil salón trošku kultúrne.
" Ty nechceš to druhé dieťa?" spýtal sa rázne a upieral na ženu pohľad plný sklamania.
Jeho žena nadvihla obočie a s ľahkosťou odpovedala:
" Chcem, ale nie veľmi." zavŕšila rozhovor touto vetou a zdvihla sa. S guľatým bruškom sa odkotúľala do spálne. Keď zmizla za dverami salónu pán Black prázdno pozeral na pohovku kde ešte predtým sedela jeho žena. Nešlo mu to do hlavy ako môže byť taká ľahostajná. Podišiel k veľkému oknu, pozrel na oblohu a videl jednu jedinú hviezdu. Sirius, tak sa budeš volať. Povedal si v duchu a bol hrdý na to, že bude otcom dvoch detí. Pozhasínal sviečky a nasledoval svoju ženu do spálne.
jaj lucinka moja krasna je to krasne bude z teba niečo ja ti to staaale hovorim len mi neveris :) a ver ze raz tvoje knižky budu čitat vsetci od 7ročných po 40ročných :) mam nos na talent:) loobim silno ...